mokosha

3. Lekári odporúčajú učenie na nočník najskôr vo veku 18-24 mesiacov

Medzi popisovanými metódami nachádzame aj Asistovanú hygienu kojencov - správa k nej uvádza (stručne vyberám): „Táto metóda sa používa v Číne, Indii, Afrike, Južnej a Strednej Amerike a v niektorých častiach Európy, je však slabo preskúmaná. Simultánny nácvik kontroly močového mechúra i stolice začína medzi 2-3 týždňom života. Po jedle, alebo keď dieťa dáva určité signály, je prenesené nad záchod alebo držané v určitej polohe. Rodič sa musí naučiť rozpoznávať signály pred vykonaním potreby. Z tohto dôvodu býva táto metóda kritizovaná ako „tréning rodičov“ (a nie tréning detí - pozn.prekl.)... Pomocou špecifického zvuku sa u dieťaťa vytvára asociácia s vykonávaním potreby a je predpoklad, že dieťa postupne týmto zvukom o potrebe lepšie komunikuje, vie priliezť k rodičovi, zaujíma „čuraciu“ polohu, dočahuje nočník... Počas prvého roku sa nepoužívajú pri neúspechu nijaké tresty, za úspech je odmena (napr. poláskanie).“

Správa ďalej uvádza, že aplikáciou tejto metódy v západnej spoločnosti vznikla metóda tzv. Elimination communication (bezplienková komunikačná metóda), s ktorou sa tiež začína hneď po narodení. Od roku 2005 vyšlo veľa článkov o tejto metóde v novinách a časopisoch a objavilo sa mnoho internetových stránok, ktoré prezentujú zväčša skúsenosti a svedectvá praktikujúcich rodičov. Tieto metódy a ich efektivita neboli doteraz sledované vedeckými štúdiami. Správa neobsahuje žiadnu zmienku o negatívnych účinkoch na zdravie alebo psychiku dieťaťa.

V kapitole o komplikáciách učenia na nočník je vymenovaných 5 špecifických problémov (denné a nočné pomočovanie, pošpiňovanie, odmietanie nočníka, zadržiavanie stolice a skrývanie sa pri defekácii). Tieto problémy môžu vzniknúť pri klasickom tréningu hygieny u detí - teda pri preúčaní dieťaťa z plienok na nočník - ak sa pri ňom používajú donucovacie a nátlakové prostriedky, ak je tréning prerušený, ak sa začína príliš neskoro (vo veku viac ako 42 mesiacov - tu okrem toho hrozia opakované závažné močové infekcie) alebo v súvislosti s inými psychologickými faktormi, ako je narodenie mladšieho súrodenca. Pri žiadnej komplikácii nie je medzi príčinami uvedená bezplienková metóda.

V závere správa konštatuje, že väčšina rodičov žiada od pediatrov najjednoduchšiu a najrýchlejšiu tréningovú metódu bez negatívnych účinkov, ktorá by bola založená na vedeckých dôkazoch. Napriek tomu, že popularita bezplienkovej komunikačnej metódy v severnej Amerike vzrastá, je to časovo náročná metóda a aj keď je známa z pediatrických publikácií, nie je podrobne vedecky preskúmaná [5].

Časová náročnosť BKM, popisovaná v správe, je v tom zmysle, že obdobie (počet mesiacov), v ktorom sa rodič venuje asistovaniu dieťaťa pri vylučovaní, je od narodenia asi do 15-18 mesiacov - čo je viac, ako pri obvyklom učení na nočník. Nejde teda o časovú náročnosť v porovnaní s tým, koľko času zaberie prebaľovanie plienkovaných detí - rodičia praktizujúci BKM sa zhodujú na tom, že chodiť s dieťaťom na potrebu do kúpeľne zaberie v súčte denne zhruba toľko času, ako bežné prebaľovanie.

K správe treba ďalej dodať, že jedna malá štúdia o bezplienkovej metóde existuje - v roku 1985 ju uverejnil časopis JABA (Žurnál aplikovanej behaviorálnej analýzy). Autori v nej sledovali štyri deti v štyroch rodinách „západného typu“, u ktorých sa začalo s BKM vo veku medzi 3,1 až 6,6 mesiaca, pričom metóda sa používala len počas dňa v priemere 3-4,5 hodiny (teda nie sústavne). Všetky štyri deti dokázali uspokojivo používať nočník skôr ako dosiahli jeden rok a skôr ako vedeli chodiť, najmladšie vo veku 8,5 mesiaca, ostatné do 10,7 mesiaca. Deti samozrejme potrebovali i naďalej asistenciu rodičov pri vyzliekaní a obliekaní i pri posadení na nočník. Pred močením i pred stolicou však dávali vždy jasné signály, liezli k nočníku, dočahovali ho rukami, snažili sa naň posadiť a v prípade nutnosti dokázali zadržať moč alebo stolicu niekoľko minút, nehody boli len sporadické. U detí sa po celý rok štúdie ani pri kontrole 45 dní po jej skončení neprejavili nijaké negatívne vedľajšie účinky ako napr. výbuchy zlosti, odmietanie nočníka a pod. [6]

Ďalšie dve štúdie o BKM aktuálne prebiehajú (prvá, medzinárodná, porovnáva rôzne metódy tréningu hygieny - začala v r. 2006, riadi ju Dr. Rugolotto a kol.; druhá, o vzťahu BKM a zdravotných problémov s vylučovaním, v r. 2007, vedie ju Dr. Thomas Bell). Výsledky zatiaľ neboli publikované.

To, že je možné udržiavať hygienu bez plienok od novorodeneckého veku, nie je v pediatrii nový poznatok. Už v roku 1977 vyšiel článok o asistovanej hygiene novorodencov v časopise Pediatrics (oficiálny žurnál americkej akadémie pediatrov), pod názvom Cultural Relativity of Toilet Training Readiness: A Perspective From East Africa (Kultúrna relativita pripravenosti na tréning hygieny - perspektíva z východnej Afriky). Autori Rachel a Marten de Vries v ňom popisujú východoafrický kmeň Digo, kde rodičia umožňujú deťom vykonávať potrebu hygienicky už krátko po narodení, používajú pri tom podmieňovací zvuk a jemnocitný prístup (poláskanie za úspech, žiadne tresty) a deti sú v noci i cez deň „suché“ vo veku 6-mesiacov [6].

Na tento článok reagoval v ďalšom čísle ambulantný pediater Martin Gersh z Newyorku, ktorý referuje, že o podobnej metóde mu hovorili jeho pacienti, jamajskí prisťahovalci - sami ju už v USA nepraktizujú, ale v ich rodisku, na Jamajke, sa bežne používa [7].

V r. 2004 vyšiel článok s názvom Assisted infant toilet training in a Western family setting. (Asistovaný tréning hygieny kojencov v usporiadaní západnej rodiny) v Journal of developmental and behavioral pediatrics (Žurnál vývinovej a behaviorálnej pediatrie). Autori Rugolotto a Sun v ňom popisujú tradičný spôsob výchovy k hygiene, ktorý začína v Ázii a Afrike medzi prvým a tretím mesiacom života a aplikáciu tohto postupu v klasickej západnej rodine. Matka začala s asistovanou hygienou u chlapčeka vo veku 33 dní. Dieťa dosiahlo 100% hygienu ohľadom stolice (teda vždy dávalo najavo potrebu vopred) vo veku 5 mesiacov [8].

Títo istí autori aj v ďalších číslach Žurnálu reagujú na odborné články o trénovaní hygieny u detí a poukazujú na to, že učenie na nočník začínajúce neskôr ako v 18 mesiacoch, je celosvetovo obmedzené len na civilizáciu, v ktorej sa používajú jednorazové plienky. Nikde inde sa takto dlho s nácvikom hygieny u detí nečaká [9].

Ešte krátke odbočenie k spomínanej vekovej hranici - 18-24 mesiacov má byť vek, kedy dieťa psychicky i fyzicky dozrie pre učenie na nočník. Pred nástupom jednorazových plienok na americký trh bola táto hranica maximálne 14mesiacov. Potom, v r. 1962, dr. Brazelton (hovorca plienkového priemyslu) prišiel s koncepciou, že s nácvikom hygieny treba čakať, kým je na to dieťa fyzicky a psychicky „pripravené“ - odrazu sa hranica posunula na 18 mesiacov, neskôr 18-24 mesiacov a dnes už sa na komerčných internetových stránkach pre rodičov dočítame, že túto „pripravenosť“ niektoré deti dosiahnu v 18 mesiacoch a niektoré až v 4 rokoch. (napr. http://www.babycenter.com/refcap/toddler/toilettraining/4384.html).

Z fyziológie sa skutočne dozvedáme, že plná kontrola zvieračov dozrieva až koncom druhého roku života, neznamená to však, že dovtedy sa nič nedeje. Tento proces prebieha pozvoľne od narodenia. S nácvikom hygieny možno teda začať oveľa skôr, vlastne kedykoľvek počas prvých dvoch rokov, treba si len uvedomiť, že čím je dieťa menšie, tým významnejší je podiel asistencie rodiča a tým viac bude zo začiatku nehôd. Dôkazom toho je napríklad aj dnešná česká a slovenská realita. V našich podmienkach je obvyklé, že dieťa nezostáva plne plienkované do 18 mesiacov. Rodičia bežne zoznamujú s nočníkom ročné a niekedy aj mladšie deti a indikátorom pripravenosti dieťaťa je jeho schopnosť samostatne sedieť na nočníku. Rodičia sa riadia tým, čo sami cítia ako správne a nie odporučeniami na podklade komerčných marketingových štúdií.