mokosha

4. Predčasné učenie na nočník a neurózy

Slovo „neuróza“ je starý pojem, ktorý zastrešuje rôzne funkčné psychické poruchy - napríklad fóbie, ľahšie depresie, úzkostné poruchy, obsedantné poruchy (napr. nutkavé kontrolovanie), niektoré poruchy osobnosti (ich prejavom sú napr. úzkosti, duševná nerovnováha alebo neschopnosť zdravého vytvárania sociálnych vzťahov).

Dnes už vieme, že pre harmonický vývin osobnosti dieťaťa je najdôležitejším faktorom bezpečný a istý vzťah s matkou (rodičmi) - tzv. bezpečná vzťahová väzba. Takýto vzťah sa vytvára už od narodenia, keď matka reaguje jemnocitne a empaticky na potreby dieťaťa a nevynucuje si niečo, čo je jej potrebou a nie potrebou dieťaťa [10]. Čím lepšie sa jej to darí, tým je dieťa spokojnejšie, tým ľahšie sa neskôr osamostatní, bude mať väčšiu sebaúctu a  tým lepšie je po celý život chránené pred vznikom neuróz (viac o tom hovorí Bowlbyho teória pripútania, alebo kniha „Vzťahová väzba“ (Hašto 2005)).

Klasické učenie na nočník môže mať určité charakteristiky presadzovania vôle rodičov. Dieťa sa najskôr naučí vykonávať potrebu do plienok a potom, v určitom veku, ho rodičia začnú preúčať na nočník. Z hľadiska dieťaťa to nemusí byť celkom pochopiteľné, pretože pri používaní plienok sa postupne otupuje citlivosť na plný močový mechúr alebo koncovú časť čreva. Chodenie na nočník môže potom dieťa vnímať ako nezmyselné „želanie“ rodičov, pretože samé nedokáže posúdiť, kedy „musí ísť“. Navyše, pokiaľ je zvolená metóda tréningu príliš nátlaková, spojená s trestaním (hoci aj nepriamym, ako sú napr. prejavy sklamania od rodiča pri neúspešnom pokuse), predstavuje to pre dieťa veľký stres. U citlivých detí sa takáto záťaž môže premietnuť do trvalejších psychických následkov, ako sú rôzne poruchy správania alebo vyššie uvedené špecifické komplikácie

Problémové môže byť i začatie tréningu hygieny v prirodzenom období vzdoru (okolo druhého roku života), ktoré patrí do zdravého vývinu osobnosti. Väčšina rodičov však našťastie pristupuje k deťom pri učení na nočník s citom a trpezlivosťou a celý proces prebehne hladko. V literatúre sa ojedinele popisujú pacienti s obsedantnými príznakmi, ktorí udávali veľmi prísny a úzkostlivý prístup rodičov k nácviku hygieny, uvedené správanie rodičov je v týchto prípadoch však už evidentne patologické (chorobné).

Naproti tomu bezplienková komunikačná metóda je založená práve na jemnocitnom kontakte s dieťaťom, s využitím jeho vrodenej inštinktívnej výbavy. Matka sa empaticky nastavuje na potreby dieťaťa a reaguje na ne. To, že dieťa dokáže dať najavo nespokojnosť krátko pred vykonaním telesnej potreby, má evolučné opodstatnenie - keby dieťa bez „varovania“ uvoľňovalo stolicu a moč, nemohla by ho matka po tisícročia vývoja ľudského druhu nosiť na tele a tým zabezpečiť jeho prežitie.

K narušeniu psychického vývinu pri BKM nedochádza, pretože metóda nekladie na dieťa nijaké nároky - dieťa sa nič cielene neučí a nikdy sa netrestá, očakáva sa od neho len správanie, ktoré je mu vrodené, realizáciu prvé mesiace zabezpečuje výlučne rodič, ktorý dieťa podporuje, aby časom dávalo najavo svoju potrebu zrozumiteľnejším spôsobom. Cieľom tejto metódy nie je mať čo najviac úspešných pokusov a čo najmenej znečistených plienok, cieľom je zlepšenie kvality života dieťaťa (nevýhody používania plienok sú známe - riziko zaparenín, plienkovej dermatitídy, močových infekcií atď). Pokiaľ by matka nejakým spôsobom stresovala dieťa za „nehody“, ktoré sa bežne stávajú, bola by BKM rovnako škodlivá ako predčasné nátlakové učenie na nočník a okrem toho by pravdepodobne vôbec nefungovala..

Týmto však nechcem povedať, že BKM je jediný správny postup a mamičky, ktoré dávajú deťom plienky, sú neempatické. Láska a kvalita vzťahu k dieťaťu nezáleží od druhu plienok a jemnocitný prístup k dieťaťu môže mať nespočetné množstvo iných prejavov. Chcem iba poukázať na to, že bezplienková metóda je založená na princípe, ktorý rešpektuje potreby a vrodené schopnosti dieťaťa a preto ho nijak psychicky nepoškodzuje. Dnes to väčšine rodičov vo „vyspelých“ krajinách pripadá zvláštne. Možno to bude o pár rokov inak, podobne ako sme postupne dospeli k  tomu, že dieťa sa má kojiť podľa potreby a nie v presných intervaloch, že sa má zobrať na ruky, keď plače, a že alternatívou ku kočíku môže byť nosenie v šatke.

Záver

Napokon teda môžem zhrnúť, že som nenašla v odborných medicínskych časopisoch a publikáciách ani jediný článok, ktorý by tvrdil, že bezplienková komunikačná metóda poškodzuje zdravie dieťaťa. Pediatri v praxi reagujú skôr opatrne, tak ako na všetko, čo nepoznajú. I keď o BKM zatiaľ neboli publikované žiadne väčšie vedecké štúdie, je veľmi dobre vyskúšaná - používajú ju viac ako dve tretiny sveta, celkový počet takto vychovávaných detí je obrovský a žiadne negatívne zdravotné ani psychické následky doteraz nie sú známe.

Ďakujem Mgr. Bore Berlinger za cenné pripomienky a podnety.

autorka:

MUDr. Genovéva Almássyová

3,5 ročná prax na psychiatrii (Psychiatrická nemocnica P.Pinela v Pezinku),

v treťom roku 4-ročného výcviku v Gestalt psychoterapii,

jedno dieťa (bkm)